Od uměleckého oboru směrem k technice vedla studijní cesta Dominiky Mikuškové, která v minulém roce úspěšně absolvovala Stavební fakultu Slovenské technické univerzity (STU) v Bratislavě. Ve 14. ročníku Memoriálu Antonína Fajkoše (MAF) zvítězila v kategorii „Grafická práce – Šikmá střecha“ se svojí diplomovou prací na téma Multifunkční sportovní hala Polhoranka.
Co vás přivedlo ke studiu stavebního oboru — byl to jasný směr od začátku, nebo postupná volba?
Mám vyštudovanú strednú umeleckú školu a už počas štúdia som zistila, že ma to viac tiahne k technickému smeru než umeleckému. Zároveň som chcela niečo tvoriť, preto ďalším krokom bolo štúdium na STU v Bratislave na Stavebnej fakulte, kde som minulý rok v júni úspešne zložila štátnu záverečnú skúšku inžinierskeho stupňa štúdia.
Co vás nejvíc bavilo v rámci studia — technická stránka, kreativita, detaily, či třeba praxe?
Veľmi ma bavilo, aj keď veľa študentov by mi oponovalo, keď sme počítali statické posúdenia a celý ten proces, ako som sa krok po kroku dopracovala k nejakému výsledku. Prvotne som uvažovala, že by som bola statičkou, ale nakoniec ma presvedčila práve tvorba detailov počas ateliérových alebo záverečných prác — bolo to niečo iné ako stále „vyklikávať“ a kótovať pôdorysy či rezy. Taktiež prax mi veľmi veľa dala a ukázala, že ako sa hovorí, papier znesie veľa, a realizácia je potom iná vec. Koordinácia projektov a komunikácia medzi jednotlivými profesiami v reálnej praxi je náročná, ale veľmi podstatná, počas štúdia málokto prihliadal na to, že či sa mu nekrižujú napríklad potrubia, keďže sa jednalo len o študentské projekty.
Jak jste se dostala právě ke střechám? Lákaly vás dlouhodobě, nebo jste je objevila až při studiu?
Podrobnejšie k strechám som sa dostala počas vypracovania bakalárskej práce a tvorbe detailov a tepelnotechnických posudkov. Veľa študentov riešilo balkóny, ostenia, nadpražia či atiky a nechcela som riešiť detail, ktorý by sa objavil v asi deväťdesiatich percentách prípadov. Tým, že som mala šikmú strechu na objekte, tak som sa rozhodla riešiť jej detaily, s ktorými som sa taktiež zapojila do súťaže dva roky dozadu. Samozrejme, že problematiku striech sme mali prebratú už v rámci druhého bakalárskeho ročníka s pomerne zaujímavými prednáškami, takže v záverečnej práci som vedela, do čoho idem.
Co pro vás osobně znamená vítězství v Memoriálu Antonína Fajkoše?
Víťazstvo bolo pre mňa takým ďalším príjemným ukončením štúdia po šiestich rokoch na vysokej škole. Tiež mi to ukázalo, že viem uplatniť získané vedomosti počas štúdia. To, že vyhodnotenie súťaže bolo zároveň aj spojené s konferenciou, bolo pre mňa tiež veľké plus, pretože tam odzneli zaujímavé témy, ako napríklad rekonštrukcia strešného plášťa Müllerovej vily v Prahe, a boli tam aj názorné ukážky z praxe, na čo si dať pozor.
Jak byste popsala svůj soutěžní projekt — a co podle vás rozhodlo o jeho úspěchu?
Do súťaže som sa zapojila s detailmi šikmej strechy mojej diplomovej práce. Už počas svojej praxe som sa stretla s tým, že máloktorý robotník alebo investor vie čítať stavebné výkresy, tak som sa rozhodla doplniť ich o 3D-detaily, ktoré sú pre laikov podľa mňa ľahšie pochopiteľné. No a čo rozhodlo o víťazstve? Ťažko povedať, možno detailnosť spracovania, lebo na to si moc potrpím, poprípade spracované 3D-detaily. Tiež podľa mňa zohrali úlohu vedomosti, ktoré som vedela preniesť do tvorby detailov.
Vidíte svoji další cestu v oboru střech, nebo vás více láká jiná část stavebnictví?
Momentálne pracujem ako projektantka v menšom architektonickom ateliéri, kde sa stretávam s rôznymi projektmi, od rodinných domov po haly až hotely, ktoré majú rôzne pôdorysné tvary a typy striech, takže so strechami som každý deň v kontakte. Ako som však vyššie spomínala, že ma počas štúdia bavili výpočty, rada by som sa vybrala aj cestou tepelnotechnických, poprípade svetlotechnických posudkov.
Co byste poradila studentům, kteří váhají, jestli se do podobné soutěže přihlásit?
Určite nech sa skúsia zapojiť, viem, že možno počas štúdia nie je veľa času venovať sa iným projektom, ale myslím si, že za pokus nikto nič nedá. Práve naopak len získa a zároveň je to podľa mňa aj taká menšia motivácia a povzbudenie ďalej pracovať.
