Již šestý ročník má za sebou soutěž určená studentům vysokých škol – Memoriál Antonína Fajkoše, ve které se utkávají práce, mající souvislost se střechami. V kategorii Grafická práce byl letos jako nejlepší vyhodnocen Ing. Branislav Sulír ze Stavební fakulty TU Košice s prací Obnova historickej budovy – kúpelný dom Tatranská Lomnica.
Oceněná práce zahrnovala kompletní obnovu památkové budovy, která byla v průběhu 120 let zdevastovaná jak zubem času, tak špatnou údržbou. Řešena byla kompletní obnova do původního stavu se zachováním a dobudováním původních konstrukcí, při současném splnění platných požadavků na přechodné ubytování, požární bezpečnosti a stavební fyziku.
Autor vítězné práce, Ing. Sulír, není v Memoriálu Antonína Fajkoše žádným nováčkem, ve čtvrtém ročníku zvítězil v kategorii Junior Star. Položili jsme mu proto několik otázek, které se týkají jak vítězného projektu, tak i toho, co se v jeho životě za dva roky, které uplynuly od předchozí výhry, událo.
V rámci jakého úkolu jste vítězný detail zpracovával?
Projekt kúpeľného domu v Tatranskej Lomnici bol vypracovaný v rámci diplomového ateliéru, aj keď o danej budove sme s vedúcim práce uvažovali už na konci bakalárskeho štúdia. Podklady vo forme pohľadníc, pôvodnej projektovej dokumentácie a informácií o stavbe a jej architektovi som teda začal zbierať v archívoch už mesiace pred oficiálnym zadaním práce.
Byly pro projekt zadány nějaké specifické vstupní podmínky?
Projekt bol ohraničený témou práce, ktorá niesla oficiálny názov historická budova, avšak konkrétna budova kúpeľného domu bola zaradená aj medzi pamiatkové budovy, čo ovplyvnilo celý priebeh navrhovania. So štruktúrou obnovy pamiatkovej budovy mi bol veľmi nápomocný Ing. arch. Miroslav Čech, ktorý má rozsiahlé skúsenosti s obnovou budov a kúpeľnými zariadeniami. Ďalšie obmedzenia teda vznikali pri zachovaní pôvodných zariadení, akými sú sauny, balneoterapeutické zariadenia, bazénové teleso, hygienické zariadenia a ambulancia lekára. Tie si vyžadovali špeciálnu pozornosť a návrh musel spĺňať hygienické a typologické požiadavky, čo bolo vcelku náročné, keďže za 120 rokov, odkedy bola budova postavená, sa normy pre navrhovanie podstatne zmenili. Ďalšou podmienkou, ktorú pán architekt určil, bolo zrealizovanie prechodného ubytovania pre aspoň 45 osôb, keďže v pôvodnej budove sa nenachádzali žiadne izby na ubytovanie návštevníkov, bola to skutočná výzva. V neposlednom rade bolo potrebné vyhotoviť plnohodnotné reštauračné zariadenie s kuchyňou a samozrejme technické miestnosti slúžiace nielen na plynulý chod ubytovacej a rekreačnej časti, ale aj na chod bazéna, bolo teda nutné vytvoriť a osadiť technológiu bazéna. Celý návrh trval približne rok a všetky podmienky boli nielenže splnené, ale boli navrhnuté tak, aby sa zmestili do pôvodnej budovy bez akejkoľvek zmeny tvaru a vizuálu budovy. Návrh budovy kúpeľného domu je teda vizuálne identický s budovou spred 120 rokov, avšak spĺňa všetky novodobé požiadavky, ktoré sú kladené na takéto zariadenia.
Z jakých podkladů jste vycházel?
Podklady boli prevažne vo forme archívnych záznamov, z tých som začal čerpať hlavne poznatky o budove, teda typ architektúry a informácie o samotnom architektovi, ktorý ju navrhol, typ stavby, obsah miestností a zariadení v budove, myšlienku výstavby a investora. Architektom budovy kúpeľného domu bol Gedeon Majunke, prezývaný takisto „Architekt Tatier“, ten sa narodil a pôsobil v Spišskej Sobote, pátral som teda prevažne tam. Veľkú časť projektovej dokumentácie som objavil práve na pamiatkovom úrade práve v Spišskej Sobote, obsahovala nielen pôdorysy, rez a pohľady, ale aj záznamy o tom, ako budova v priebehu rokov chátrala. Záznamy obsahovali statické posudky zo 60. ale aj z konca 90. rokov minulého storočia, ktoré dávali do pozornosti, aké jednoduché úpravy mohli zabrániť tomu, aby sa z tejto budovy stala zrúcanina, akou je dnes.
Jak náročné bylo zpracování tohoto projektu a co všechno zahrnoval?
Ako som spomenul vyššie, kúpeľný dom je v Tatranskej Lomnici už 120 rokov, avšak je z neho zrúcanina. Zachovalo sa len 17 % z pôvodnej budovy, keďže v roku 2014 nastala kompletná demolácia troch zo štyroch jeho traktov z dôvodu dezolátneho stavu základových konštrukcií. Tie boli, podla statického posudku z roku 1988, v dobrom stave, avšak strecha nie. Neustále podmáčanie a vymývanie základov dažďovou vodou zapríčinilo deformáciu a klesanie bočných traktov a tie museli byť odstránené. Hlavný trakt s bazénovým telesom sa zachoval vďaka tomu, že jeho základy sú hlboké až šesť metrov. Hlavným krokom bolo teda uvedenie budovy do pôvodného stavu, dať jej pôvodný tvar a vizuál, s tým mi pomáhala pani Ing. Anna Vašková, PhD., ktorú budova veľmi zaujala a aj keď nie je oficiálne uvedená ako konzultant tejto práce, patrí jej moja vďaka.
Jak významná byla role garanta při zpracování projektu?
Rola garanta projektu, teda vedúceho práce pána doc. Ing. Mariána Vertaľa, PhD., bola v tomto prípade asi najdôležitejšia, keďže každý krok a posun bolo potrebné dôkladne premyslieť a v tom boli nápomocné jeho bohaté skúsenosti z hľadiska obnovy budov, ale aj stavebnej fyziky. Pán docent sa podieľal na celkovom priebehu návrhu až do úplného záveru, konzultovali sme spolu každý krok od návrhu konštrukcii, skladby obvodového plášťa, podláh, okien, až po kritické detaily, akými bola technológia bazéna a celkové riešenie spodného podlažia, ktoré bolo v rámci zakladania kritické. Samozrejme sa vedúci práce podieľal aj na návrhu vizuálnej a typologickej stránky a takisto bol autorom myšlienky zachovať pôvodnú architektúru interiérových častí, týkalo sa to hlavne maurskej bazénovej a vstupnej haly.
Proč jste se tentokrát rozhodl přihlásit svou práci do Memoriálu Antonína Fajkoše?
Pred dvoma rokmi sa mi v tejto súťaži podarilo vyhrať titul Junior Star s návrhom železničnej stanice, chcel som teda zistiť svoj posun od bakalárskej práce. Odborná komisia udelila prvé miesto aj kúpeľnému domu, za čo som veľmi vďačný a odhodlaný napredovať ďalej v návrhu striech.
Motivovala Vás účast v Memoriálu Antonína Fajkoše k tomu, aby jste se více zajímal o střechy?
Určitým spôsobom áno, veľmi ma zaujíma riešenie tradičných striech, teda drevených krovov, ktoré sú najrozšírenejšie a niekedy veľmi komplikované z hľadiska návrhu, ale aj samotnej realizácie. Táto časť stavby si častokrát vyžaduje veľmi precízne a detailné vypracovanie, ale pri dodržaní zásad, ktoré sú často obrovským limitom. Ale krovy ako také vždy poskytujú viac riešení a rôzne varianty vyhotovenia. Strechy sú teda náročné, čo sa týka návrhu, ale ak sa vyhotovia správne, poskytnú budove ochranu na desiatky a v niektorých prípadoch aj stovky rokov.
Jaká problematika Vás nejvíce zajímá?
Ako som spomínal, sú to hlavne krovy. V predošlej práci som riešil krov, ktorý mal manzardový tvar, tentokrát v téme kúpeľného domu bola kupola nad miestnosťou, ktorá mala viac ako desať metrov na šírku, ale aj na dĺžku. Bola to teda skutočná výzva vyhotoviť krov, ktorý bez podpier zastreší takýto rozsiahly priestor.
Jaké materiály upřednostňujete?
Z materiálov mám najradšej prírodné materiály, prípadne aspoň na prírodnej báze, teda je to hlavne tehla, drevo, kameň a podobne. Častokrát sa však čisto prírodný materiál použiť nedá, navrhujem teda kombinácie tehly a minerálnej vlny, hlavne vďaka dobrým fyzikálnym vlastnostiam, hlavne čo sa týka odvodu vodnej pary – difúzne otvorená konštrukcia.
Jaké je Vaše současné působiště?
V súčasnosti pôsobím v malej podtatranskej firme, ktorá sa zaoberá prevažne projekciou rodinných domov. Častokrát sú to aj luxusnejšie vily, ktoré majú komplikované zastrešenie, a práve tam si užívam zložité tvary striech s množstvom vikierov a neobvyklých detailov. Stále sa je čo učiť, ale mám rád takéto výzvy.
Objevil se za dva roky, které uplynuly od našeho posledního rozhovoru, ve Vašem profesním životě nějaký nový vzor?
Som stále verný architektovi Tatier – Gedeonovi Majunkemu, ktorý bol mojím vzorom už počas bakalárskej a diplomovej práce. Jeho návrhy budov sú architektonicky, typologicky a konštrukčne zvládnuté naozaj brilantne a väčšina pretrvala až dodnes, aj keď sa ich vek pohybuje v rozmedzí od 100 do 135 rokov.
Doporučil by jste i dnes, s novými zkušenostmi, svůj obor budoucím studentům?
Určite áno, staviteľstvo je veľmi zaujímavý a vďačný odbor, ktorý má budúcnosť, keďže každý chce a potrebuje niekde bývať, pracovať, nakupovať a podobne. Navyše, ak človeka daný odbor baví, tak sa práca stáva aj jeho koníčkom. Treba si vziať na vedomie to, že ak sa budova navrhne správne a dobre, človek v nej potom aj rád trávi čas, či už je to čas pracovný, alebo voľný.
Čím kompenzujete pracovní vytížení?
Prácu si rád kompenzujem športom, prevažne je to cyklistika, beh, posilňovanie a v neposlednom rade aj turistika, keďže Tatry mám hneď poruke. Takisto rád trávim čas pri dobrej knihe, tu však prevažuje beletria nad odbornou literatúrou. Nepohrdnem ani cestovaním, kde čerpám inšpiráciu a poznatky zo skvostov slovenskej, ale aj zahraničnej architektúry.
Děkujeme za rozhovor a přejeme mnoho úspěchů v profesní kariéře.
Alena Georgiadisová
